Pád berlínskeho múru 9. novembra 1989 a prvé i posledné slobodné
parlamentné voľby v NDR, ktoré sa konali 18. marca 1990, prispeli
k zásadným zmenám vo východnom Nemecku. Občania dávali jednoznačne
najavo snahu o opätovné zjednotenie so svojím západným susedom, čím boli
snahy východonemeckých vodcov Egona Krenza a Hansa Modrowa s cieľom
presvedčiť verejnosť o nutnosti zachovať obrodenú NDR, odsúdené na
neúspech. Parlamentné voľby v NDR to len potvrdili.
Volebným víťazstvom Aliancie za Nemecko (Allianz für Deutschland) sa
otvorila cesta k rýchlemu zjednoteniu obidvoch nemeckých štátov.
Východonemeckí občania odovzdali pri 93,4-percentnej volebnej účasti
Aliancii pre Nemecko 48,1 percenta hlasov, čo sa zároveň vnímalo ako
jednoznačný úspech zjednocovacieho úsilia spolkového kancelára Helmuta
Kohla.
Vzápätí po vytvorení vlády Lothara de Maiziera- východonemeckým
premiérom sa stal 12. apríla 1990 - sa začali rokovania o vytvorení
menovej, hospodárskej a sociálnej únie medzi NSR a NDR.
Kancelár Helmut Kohl bol presvedčený o tom, že rýchle a trvalé zlepšenie
životných podmienok vo východnom Nemecku prostredníctvom hospodárskej
obnovy bolo nevyhnutným predpokladom úspešného zavŕšenia opätovného
zjednotenia Nemecka. Súčasne bolo zrejmé, že len načrtnutím jasnej
hospodárskej perspektívy sa mohla zastaviť vlna presídľovania východných
Nemcov do západného Nemecka a stabilizovať politická a hospodárska
situácia.
Počítalo sa s tým, že NDR sa preorientuje na trhové hospodárstvo, pričom
základné body mala obsahovať zmluva o menovej, hospodárskej a sociálnej
únii. Nerodila sa ľahko. Značne rozdielna bola sila ekonomík obidvoch
štátov - podiel východného Nemecka na svetovom obchode dosahoval v roku
1989 iba 0,5 percenta, zatiaľ čo v NSR to bolo 11 percent.
So zreteľom na nezdravý stav hospodárstva Nemeckej demokratickej
republiky varovalo veľa expertov pred tým, aby NDR nebola zo dňa na deň
vystavená tlaku a súťaži so západonemeckou a medzinárodnou konkurenciou.
Rýchla menová únia mohla mať podľa nich neblahé následky, pretože
východonemecké podniky neboli so svojou slabou produktivitou ani zďaleka
na rovnakej úrovni ako západonemecké.
Kritici rovnako varovali pred rýchlou zmenou socialistického, centrálne
riadeného a plánovaného hospodárstva v NDR na trhové hospodárstvo
v západnej časti rozdeleného Nemecka.
Základom rokovaní o menovej, hospodárskej a sociálnej únii a zároveň
jednou z najproblematickejších tém bol kurz zámeny východonemeckej marky
k západonemeckej. Návrh kancelára Helmuta Kohla - pre neho bolo nemecké
zjednotenie absolútnou prioritou -, aby sa východonemecká marka menila
kurzom 1:1, sa mnohým nepozdával, ale nakoniec sa presadil. Nepomohol
ani apel Nemeckej spolkovej banky (Deutsche Bundesbank), ktorá
poukazovala na to, že vysoké ohodnotenie východonemeckej meny môže
ohroziť stabilitu meny západonemeckej.
Po sérií náročných rokovaní a zložitých diskusií sa napokon zrodila
dohoda. Štátnu zmluvu o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie
podpísali 18. mája 1990 v Bonne ministri financií obidvoch nemeckých
štátov Theodor Waigel za NSR a Walter Romberg za NDR. Účinnosť nadobudla
1. júla toho istého roku. Rovnako bolo dohodnuté, že od 1. júla 1990 sa
nemecká marka (D-Mark) stane oficiálnou menou aj v NDR.
Východonemecký premiér Lothar de Maiziere komentoval podpis zmluvy týmito slovami:
"Pre nás je dnes dôležitý deň. Nemecké zjednotenie sa začína skutočne
napĺňať. Menová, hospodárska a sociálna únia robí proces zjednotenia
nezvratným."
Možno povedať, že štátnou zmluvou z 18. mája 1990 sa celý menový,
hospodársky a sociálny systém NSR fakticky rozšíril aj do NDR. Po
prevzatí hospodárskeho a sociálnopolitického systému NSR a zavedení
nemeckej marky ako jednotného a jediného platidla na území obidvoch
nemeckých štátov bolo zjednotenie Nemeckej demokratickej republiky s
Nemeckou spolkovou republikou prakticky ukončené.
Zjednotenie obidvoch štátov sa zavŕšilo 3. októbra 1990 – tento deň bol
zároveň aj prvým krokom na ceste zjednotenia dovtedy rozdelenej Európy.